Zaznamenali sme 2 zmeny v osádke, jednou je to, že s nami nenastúpil jeden z pôvodných členov, no na oplátku ku nám pribudol nový člen, teda sa náš počet nemení, je nás stále 6ks.
Netrvalo dlho a žltá značka nás priviedla opäť na červenú, zamávame Balnici a rezko kráčame vpred, smer Dukla.
Počasie je tentoraz nádherné, užívame si krásny deň v prírode. Večer prichádza premiéra pre náš nový stan Partizán, ktorý bol konštrukčne inšpirovaný indiánskym stanom “típí” s otvoreným vrchom na odvádzanie dymu z ohňa, ktorý bolo možné si založiť, ak by bolo potrebné si vysušiť mokré veci alebo len tak sa ohriať. Každý si niesol svoju časť, jednotlivé časti sme zozipsovali a podopreli to dlhou žrďou (lieskou), tak ako je to na takýchto stanoch potrebné. Stavali sme ho dlho, dvakrát spadol, ale nakoniec sa to podarilo, takže sme nakoniec mali kde spať.
Ráno opäť ohník, turistické raňajky: slaninka, nejaká konzerva, chlebík, káva a takto posilnení pokračujeme ďalej do neznáma.
Krásna príroda, pekné počasie a… postupný nedostatok vody. Po ceste sme sa snažili využiť každý jeden pramienok, ktorý nám mapy ukazovali. Takto sme dokázali nájsť potrebnú vodu po prevarení nielen na pitie, ale aj na uvarenie dobrej polievky, teda aj na nejaké to posilnenie a pookriatie po dlhých kilometroch. Prítomnosť prameňa vody bol preto aj hlavný argument na voľbu nocľahu.
Večer sme si v prvú noc krátili okrem iného aj počúvaním informácií z MS v hokeji, čo nám aspoň aký taký slabý signál cez mobilný telefón dovoľoval..
Čas trávený v prírode nám robí dobre, je vidno, že každému z nás pobyt v prírode prospieva, každý zabudol na svoje každodenné starosti v práci alebo mimo nej a sústredí sa len na kroky a obdivovanie nádhernej skoro panenskej prírody.
Sem tam míňame pozostatky spomienok na kruté boje, ktoré tu prebiehali koncom II. sv. vojny, vidíme zhrdzavené helmy, okopy, zákopy a predstavujeme si, aké to tu muselo v tom čase asi byť.
Sme úprimne radi, že sme v inej dobe a máme úplne iné starosti ako mali tí, čo tiahli týmito chodníkmi pred cca 70 rokmi.
Zaujímavé v tejto etape bolo aj to, že to bola odstupom času etapa, kde sme nestretli skoro žiadneho človeka a počas celej etapy sme si svojou prítomnosťou stačili len my sami..-)
Štvrtá etapa II. ročníka, celkovo siedma v poradí, nás pomaly vedie k pamätníku padlých vojakov na Dukle. Čím viac sa približujeme k Pamätníku, cieľu našej II. etapy, stretávame postupne turistov a je vidieť, že sa dostávame viac a viac do “civilizácie”, ktorej sa po 4 dňoch vcelku aj tešíme.
Duklu sme dosiahli tesne v poobedňajších časoch, využili sme čas a možnosť prezrieť si pamätník nielen zvonka, ale aj zvnútra a napokon sme sa pobrali domov s pocitom, že máme za sebou opäť krásne a plnohodnotne prežité chvíle v nádhernom kuse slovenskej prírody.